Tak, ako svetu antickému vládol násilný „Pax Romanorum“ rímskych politikov, vládne teraz svetu súčasnému spotrebný „Pax Populorum“ radostných zákazníkov. Mier minulý bol istený ostrými mečami a tvrdými kopijami légií, a otroctvo v ňom bolo smutné a smrteľné. Ten moderný je dotovaný skvelými zľavami a výhodnými bonusmi nákupných akcií, a jeho babylonské zajatie je naopak radostné a dobrovoľné. Lákavý fantóm masovej spotreby osnoval dnes svet sladkými pavučinami spotrebnej pop-kultúry.
Táto víťaziaca popkultúra midasovsky premieňa všetko, čoho sa dotkne na spotrebný tovar. Hravo pohltila všetkých svojich odporcov a oponentov. Z punkovej rebélie hrdzavých žiletiek, pokrivených zicheriek a rozodratých riflí vytvorila lukratívny a drahý módny sortiment pre hight society. /Ách, aký drahý je dnes značkový look lúzra/. Latinskoamerický revolučný zápal, obrátený priamo proti nej, bezpečne premenila na nekonfliktnú módu mladej energickej angažovanosti s jej trendy modelmi, chegevarovskými logami a hipsterskými heslami. I náboženské nálady posledných súdov a svetských pominuteľností prekryla nánosmi pozemských blažeností. Nepriateľské punkové heslá „No future!“, emotívne antikolonialistické „Viva la revolución!“, či kresťansko mystické „Mementá mori!“ nahradila jednotným súhlasným „Carpe diem!“…nakupuj a užívaj si, „Be happy!“ a „Enjoy now!“
Transcendentné ciele ľudských snažení sa vždy sprítomňovali a oslavovali prostredníctvom diel „vysokej“ kultúry v galériách, koncertných sálach, či chrámových lodiach katedrál, a slúžili k očiste ducha, či spáse duše. Raz za čas však svetská i duchovná moc tolerovala „plebsu“, aby sa odventiloval od týchto vysokých cieľov a vypustil si zlú žlč pudov a čiernu krv vášní na krátkom karnevale. Ošiaľ karnevalu dočasne a „liečivo“ poprevracal hierarchiu všetkých hodnôt, vysokej svätosti a nízkej hriešnosti. Na miesto duše postavil telo, na miesto rozumu hlúposť, askézu nahradil obžerstvom, meditácie a modlitby vystriedal hlukom a humbukom. V bujarých sprievodoch boli oslavovaní najväčší žráči a pijani, najsvätejšou poctou bolo úctivé bozkávanie prasaťa, či osla pod chvost, a za kráľa karnevalu býval vždy zvolený najväčší blázon.
Keď sa po tomto prológu znovu pozrieme na všetky tie mnohopočetné, pestrofarebné a rôznovrstevné masky Mateja Fabiana vidíme, že to nie sú hravé šašovské škrabošky. Pod veselým povrchom zreteľne presvitajú prázdne diery očníc, nosa, či bezzubých čeľustí. Sú to všetko cynicky vyškerené obludy, kŕčovité grimasy s mŕtvolnými črtami a strnulými úsmevmi, tancujúce svoj maškarádový sarkastický dance macabre po stenách levočskej galérie. A je ich tam hojne. Variovaním, sériovaním a multiplikovaním témy totiž autor graduje svoju výpoveď až do morózne fantaskného finále. A teraz už spoznávame v tomto Fabianovom cykle výstražný obraz našej konzumnej doby. Popkultúrne karnevalové masky pofidérnej hojnosti „Carpe diem!“ cielene zakrývajúce a prekrikujúce mĺkve posolstvá prázdnych lebiek pominuteľnosti „Mementa mori!“ Krátke a očistné dni karnevalového ošiaľu, ktoré sa dnes zmenili na trvalý neurotický stav spotrebného tranzu, na permanentný karneval. Ten však už človeka nepotešuje, ale naopak, frustruje. A zo zmysluplných smrteľníkov sa zrazu stali neživí zombíci, v trblietavých maskách konzumu ahasversky blúdiaci v kolónach vozíkov po nákupných centrách. Kto nenakupuje, nežije!
Marian Dzurík
