Protinožci normality
/k výstave Fera Liptáka:Čudo boské v Levočskej galérii, jún 2015/
V roku 1995 uchvátil malý slovenský svet mysteriózny literárny debut tajomného Samka Tále. Následné horúčkovité pátranie po jeho autorovi dorástlo svojou mediálnou famóznosťou takmer do rozmerov detektívky, nie nepodobnej „bájnemu“ Smrekovmu hľadaniu Ivana Kraska. Na tomto našom kultúrnom fenoméne, grandióznej postave čarovného čudáka, Samka Tále, má takmer polovičný podiel náš maliar Fero Lipták, ktorý tento geniálne konfabulovaný literárny text kongeniálne výtvarne spodobil. Dokonca až tak dokonale, že s odstupom rokov vnímame dnes kultového Samka Tále skôr ako liptákovskú bizarnú farebnú figúru, než ako hocijako živú literárnu postavu.
Ružoví ľudkovia Fera Liptáka sú zvláštne, chobotnicovité bytosti s veľkými melónovito lampiónovými hlavami, a „žížalovito“ nepokojnými chápadlami končatín, vykonávajúci v jeho farebných obrazoch vždy nejaké „uletené“ veselé činnosti, často dopĺňané fraškovitým autorským komentárom. /Zamilovaný do kopy sena, Pírsing kravským zvoncom, atď/. Sú protinožcami našej banálnej normality.
Ak sa zo spodu nášho každodenného ciferníka vydáme pre nás obvyklou cestou vzdelávania nahor, proti smeru a odporu hodinových ručičiek, po dlhej, lopotnej a strastiplnej ceste, dosiahneme vytúžený zenit učenej múdrosti. Bytosti, ako slovenský rázovitý Samko Tále, americký románový Forrest Gump, či anglický filmový záhradník z komédie Bol som dlho preč, sa však samozrejme pustia presne opačným smerom ako všetci ostatní. So svojou detinskou prostorekosťou sa nechajú voľne unášať v smere toku hodinových ručičiek, aby aj oni, avšak ľahko a bezbolestne, dosiahli tiež presne ten istý cieľový vrchol ciferníka, miesto, kde sa stretá a spája nula s dvanástkou. Tam splýva genialita s debilitou. Mudrc aj idiot dospeli rôznymi cestami do spoločného bodu pokory. Jeden už vie, že nič nevie, a tak sa v učenej nevedomosti zbavil svoho trýznivého midasovského smädu. Druhý zas úplne opustil „trudomyseľné súženia a útrapy rozumu“, a dospel tak „vlastnou“ cestou, nevediac, že nič nevie, do toho istého štádia poznania ako ten prvý. Psychiatrická diagnóza oligofrenika splynula s fachidiotizmom génia. Vedomec sa stáva nevedomcom, učenec hlupákom, mudrc idiotom. Kniežaťom poznania, cisárom múdrosti, a kráľom životného karnevalu sa tak stáva toto veľkolepé, „sväté“ spojenie múdrosti a blbosti, Božský blázon, to liptákovo „Čudo boské“.
Na súčasnej výstave v Levočskej galérii tak môžeme vidieť a sledovať celý arzenál liptákovských „čudákov božích“, zabaviť sa na ich bizarných aktivitách, ale hlavne dospieť k poznaniu, že prostota a genialita je jedno a to samé, je to Einstein s vyplazeným jazykom.
Marian Dzurík
