Nový rok 2023 otvorila Galéria mesta Levoča výstavou fotografií Branislava Štefánika. Väčšina z vystavených diel ešte nikdy predtým na stenách galérií nebola uvedená. Výber z tvorby ho predstavuje v troch polohách fotografa: ako fotografa ulice, fotografa intímnych portrétov a ako fotografa sociálne špecifického života, života v barových kluboch a kabaretoch.
Už počas svojho štúdia na univerzite v Bedfordshire v Anglicku sa Štefánik zameral na čiernobielu fotografiu. Sledovaním ľudskej reality v uliciach Londýna s vášnivým zaujatím a popri tom i profesionálnym odstupom Štefánik ako flaneur opísaný svojho času Baudelaireom rámuje malebné obrazy sveta. Po uliciach kráčajú ľudia, každý z nich si nesie vlastný príbeh, ide odniekiaľ niekam, všetci v neustálom pohybe vo svojom vlastnom vesmíre. Obrazy neustále meniaceho sa sveta sú zachytené ako obrazy sveta s ponukou prežiť v jednom momente nekonečna.
Vo veľkých mestách sa zintenzívňuje rýchlosť a zápas o priestor. Štvrte a ich ulice sa menia a prispôsobujú súčasnému životu. Sám si pamätám, ako sa zmenila torontská Queen Street, na ktorej sídlilo veľa malých kníhkupectiev, galérií, antikvariátov, kde postávali punkáči, ľudia sedeli pred domami na lavičkách a rozprávali sa. Ulica bola pestrá životom. Dnes na tej istej ulici už len klopkajú opätky s nákupnými taškami. S veľkými taškami prechádzajú z jedného preskleného obchodu do druhého pomedzi bezdomovcov ležiacich na zemi. Ulica je presvetlená výkladmi a všetko zachytávajú kamery na fasádach domov.
Nikto si nepamätá detaily budov a nevytvára v hlave záchytné body priestoru. Každá bytosť sa stáva iba modrou bodkou na obrazovke, ktorú sleduje. Človek už nevie ani zablúdiť.
Štefánik čaká na ulici na svoj námet tak, ako to robili fotografi od zrodenia tohto vynálezu, ktorý razantne zmenil históriu tvorby a reprodukciu obrazov. Paul Martin v roku 1890 nafotil londýnske ulice chudobných, Arnold Genthe čínsku štvrť v San Franciscu, maďarsko-francúzsky fotograf Brassaï vydal v roku 1933 knihu záberov Paris de nuit. Možno najznámejšie sú snímky ulíc amerického fotografa Walkera Evansa, ktorý zachytával ľudí počas Veľkej depresie, hospodárskej krízy tridsiatych rokov minulého storočia.
Štefánikove fotografie z Candy Baru sú momentmi zachytávajúcimi svetskú oslavu ľudského tela. Candy bar vo štvrti Soho dlhé roky slúžil ako bezpečné miesto homosexuálnej subkultúry mesta. Do tohto lesbického baru mohol vstúpiť muž len v sprievode ženy. Steny boli natreté na silno ružovo a tanečnice tam mohli pracovať v prostredí, ktoré nebolo diskriminujúce.
V intímnych portrétoch tanečníc v priestoroch ich bytov roztrúsených po Londýne sa autor zmocňuje konkrétneho človeka akoby v metamorfnom stave, zachytáva jeho zmenu na herca. Pri týchto snímkach vidieť to, čo americká fotografka Sally Mann hovorí o svojom procese tvorby: aby som mohla fotografovať, musím sa neustále pozerať na ľudí a miesta, na ktorých mi záleží. A musím to robiť so zápalom aj s chladným hodnotením, s vášňami oka a srdca, ale zároveň v tom horlivom srdci musí byť aj kúsok ľadu.
V čiernobielych obrazoch je priamy boj svetla a tmy. Expresivita je zachytená monotónne, akoby v duálnom rozkvete. Zrno sa priťahuje a rozptyľuje. Zhluk malých častíc tvoriacich jeden celok jasne odzrkadľuje zloženie sveta. Aparát zachytáva svetlo v čase, organizuje ho a dáva mu tvar. Ide len o vzdialenosti svetla na tmavom podklade, keďže tma nemá ontologickú podstatu a je iba absenciou svetla.
Americká spisovateľka Susan Sontag vo svojej knihe O fotografii píše: fotografie sa mi nezdajú byť jasným tvrdením o svete, ale skôr malými kúskami z neho, takými miniatúrami reality, ktoré hocikto môže urobiť a vlastniť. Sú to azda najzáhadnejšie predmety skladajúce a zhusťujúce naše prostredie, ktoré vnímame ako moderné.
To, čo je zobrazené, už nie sú ľudia a veci sveta, ale figúry a objekty na postriebrenom papieri. Sú to pozostatky času, frakcie sekúnd z jedného konkrétneho dňa s nekonečným množstvom variácií svetla. Zachytený moment je výsledkom jedinečnej chvíle, nálady, pózy a výrazu. Fotografia nie je len výsledkom stretnutia udalosti a fotografa, samotný proces fotenia je udalosť sama o sebe. Je to udalosť s väčším imperatívnym právom, do ktorej možno zasiahnuť alebo ju ignorovať. Intervencia aparátu vytvára zmysel samotnej situácie. Každým pohybom, výrezom či expozíciou sa význam mení. Mimoriadny moment situácie nie je možné nafotiť ešte raz, opätovne zachytiť. Americký básnik W. S. Merwin by povedal: neopakovateľná ako oblak. Oblak, ktorý vietor komponuje na modrej ploche obrazu.
Kurátor výstavy – Jakub Milčák
Výstava potrvá do 2. apríla 2023.
